Sedím na stanici a čakám.
Tak, ako každý deň.
Zrazu na celú sálu zahučí znamenie a dve malé žlté svetielka v diaľke upútajú moju pozornosť.
Usmejem sa, pre dnešok som skončila, idem domov.
Prší.
V oknách sa mihá množstvo tvári, ktoré je len ťažko možné rozoznať.
Vlak zastaví, ľudia sa tlačia dopredu, len málo z nich berie ohľad na ostatných.
Sadám si do prázdneho kupé.
Bude to chlap, či žena? Dieťa, dospelý, či starec?
Kto si ku mne prisadne?
V každom niečo je, možno ma niekto prekvapí aj dnes.
Nikto nechodí, ostávam sama.
Ako prvé sa vykloním z okna a obzerám si krásne okolie tej už tak dlho známej trate. Počujem nerozoznateľné zvuky z ďalších častí vlaku, no ignorujem ich, nechcem nikoho rušiť mojím načúvaním.
Mám vlastné problémy, ktoré ma trápia.
Moja partia už nie je taká, aká bývala.
Zas to s nami nevyzerá ružovo.
Ešte stále sa kvôli niekomu trápim a nedokážem na to nemyslieť.
Zrazu sa nečakane otvoria dvere a od ľaku sa prudko otáčam. Nemou, zrazu nič nehovoriacou tvárou sa dívam na chlapča, obvešané taškami, ktoré sú pomaly väčšie ako on.
Na druhý pohľad usudzujem, že je asi rovnako starý ako ja.
„Slečna, prepáčte, že ruším, ale máte tu voľno? Mňa s mojím starým otcom práve...“ „Áno, samozrejme, len poď a pokojne mi tykaj. Ukáž, pomôžem ti,“ hovorím mu, berúc mu tašky.
Zrazu ho niet. Uteká o pár kupé ďalej, nevenujúc mi viac pozornosť, no o chvíľu je späť aj so starým otcom.
Ten však nevyzerá normálne.
Na hlave má prístroj, podobný plynovej maske. Pri dýchaní z neho vychádzajú divné zvuky.
„Dúfam, že Vám to nevadí, ale starký to potrebuje, pomáha mu to pri dýchaní (ako som sa aj sama domnievala), a ľuďom v predošlom kupé to vadilo, tak sme museli odísť. On za to nemôže, mal nehodu. Ak poviete, že máme odísť, tak...“
„Nie, ostaňte, je to v poriadku.“
Starec je očividne unavený, asi z toho presunu.
Vlna mojich myšlienok, dojmov a problémov, ktoré mi vírili hlavou, zrazu mizne.
Malichernosti.
Som pokojná.
Až teraz si všímam, aký je chlapec zmorený. Starajúc sa o dedka zabúda na seba.
Po chvíli si konečne s hlbokým povzdychom sadne.
„Ďakujem!“, povieme obaja naraz, pričom sa krátko uvoľňujúco zasmejeme.
„A za čo?“, pýtam sa.
„Za úsmev a za pochopenie.“
2. nov 2007 o 07:00
Páči sa: 0x
Prečítané: 422x
Darovať mu úsmev - už len to niekedy stačí
Skutočnejší príbeh Čo ste to niektorí za ľudí???
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)